OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Než som sa dokopal k dopísaniu tejto recenzie sa z novinky DEAFHEAVEN stala v dnešnom internetom akcelerovanom svete vykopávkou. Ostatný album kapely mal teda ambíciu byť jedným z výrazných počinov, ktoré sa objavili na poli extrémnej hudby hlboko v minulom roku. Aj napriek tomu, že sa "blackmetal" stal možno až príliš otvoreným žánrom s množstvom zákutí bude snaha o pozitivizmus stále prinášať isté kontroverzie. Osobne ma v tomto smere nejaké škatuľkovanie a ideové prúdy netrápia, podstatný je hudobný výstup. Tu môžem konštatovať, že si chlapci spoza oceánu vytvorili vlastný a originálny hudobný prúd, ktorý urćite trocha rozšíril hranice žánru i povedomie o ňom v ďalších komunitách.
"Sunbather" celkom slušne zarezonoval na scéne a vyvolal potrebné pnutie i polemiku v tématike multižánrovej fúzie blackmetalu postrocku a shoegaze. Aj keď v prípade DEAFHEAVEN sa jedná o jej podstatne extrémnejšiu a militantnejšiu manifestáciu. Práve v kontraste rýchlej a surovej hudobnej formy s akýmsi pozitivizmom až zasnenosťou spočíval úspech nahrávky. "New Bermuda" tak logicky tento koncept ďalej rozpracováva do novej formy.
To sa od prvých sekúnd darí so zatiaľ najúdernejšou a pre mňa i najvydarenejšou skladbou albumu "Brought to the Water". DEAFHAVEN oriadne pritlačili vo zvuku aj v kompozícii, ktorá je v tomto prípade razantnejšia a extrémnejšia než kedykoľvek predtým. Očakávaný rýchly zlom do uvoľnenej sféry je skvele zvládnutý, nenarúšajúc spojitosť skladby. Škoda, že v nastúpenom tempe nešľapeme až k záveru nahrávky.
Tá sa postupne stáva v tempách uvoľnenejšou a extrémna poloha ostáva často len na vokáloch. To nie je vyložene na škodu, DEAFHEAVEN sú v predvádzaných motívoch istí a radi vás utopia v svojich melodických post-rockových polohách, čomu dominuje napríklad "Baby Blue". Pri počúvaní sa ale nemôžem zbaviť pocitu, že chodíme okolo bermudského trojuholníka bez toho, aby sme tam nakoniec skočili po hlave a odhalili jeho tajomstvo.
Možno to naznačuje ďalšie smerovanie kapely, ktoré je logické a neklasifikujem ho ako zlé. Stráca sa len istá forma vynímočnosti, ktorá je nahradená materiálom, ktorému technicky nemám čo vyčítať. Vcelku baví, má zaujímavé hudobné nápady, ale s výnimkou prvej skladby mu chýba poriadna udernosť. Aj keď produkcia a zvuk tieto ambície rozhodne majú a istá rozostrenosť je príjemná. Klavír, akustické gitary i melodické motívy sú taktiež vkusné a dobre zakomponované.
Použtie týchto adjektívov ilustruje problém, ktorý podprahovo vnímam aj keď musím zdôrazniť, že je subjektívny. Celé to tiež definuje záver "Gifts Of Earth", ktorý ma k ALCEST možno bližšie než som si sprvu chcel pripustiť. Aj keď na to obe kapely spočiatku išli z rôznych strán v súčasnej podobe sa možno stretnú v jednom hudobnom priestore.
Solídna záležitosť, smerujúca viac do éterických vôd, ktorej technicky nemám čo vytknúť. A práve to je ten problém, ktorý robí v konečnom dôsledku materiál zabudnuteľným. Minimálne je u mňa dôkazom to, že som si ho od napísania tejto recenzie temer pred rokom, nevypočul.
7 / 10
Kerry McCoy
- Gitary
Stephen Lee Clark
- Vokál
George Clarke
- Basgitara
Daniel Tracy
- Bicie
Shiv Mehra
- Gitary
1. Brought to the Water
2. Luna
3. Baby Blue
4. Come Back
5. Gifts for the Earth
Infinite Granite (2021)
Ordinary Corrupt Human Love (2018)
New Bermuda (2015)
Sunbather (2013)
Roads To Judah (2011)
Libertine Dissolves (2010)
Demo (2010)
Vydáno: 2015
Vydavatel: Anti-
Stopáž: 46:35
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.